Význam významu - logicko-racionálny a celostno-duchovný prístup

Význam významu - logicko-racionálny a celostno-duchovný prístup Adrián Slavkovský

Summary The meaning of the meaning – logical-rational and holistic-spiritual approach In my paper I compare logical-rational to holistic-spiritual approach to what constitutes the meaning of an expression or text and how they are formed. The first approach was significantly shaped by Frege's work and influenced by effort for utmost objectivity; afterwards is continued in logical positivism. Later development of analytic philosophy reveals impossibility of entire objective and univocal meaning. This can get philosophy closer to an understanding of meaning in spiritual traditions, especially in those of their streams which put the accent on experiential and holistic aspect of knowledge, understanding and meaning.

Význam u zvierat. Ak to nie je príliš prehnané, tak u zvierat by sme pri určitej voľnosti mohli hovoriť aspoň o tom, že niektoré objekty, udalosti, vzťahy sú pre nich významné tým, že ich potrebujú k životu, napĺňajú určité ich potreby. Mačka v sebe asi nemá význam mlieka tak, ako si my predstavujeme význam mlieka napríklad v rámci sémantického trojuholníka. Keď hovoríme o význame mlieka pre mačku, je to skôr spôsob, akým popisujeme rozdielnosť prístupov mačky k rôznym skutočnostiam: od úplnej ľahostajnosti po nevyhnutnosť. Ale mačka nemá mobilné telefóny, lietadlá ani inštitucionálnu sieť zdravotnej starostlivosti až po plombovanie zubov. A zdá sa, že nemá ani politické strany a náboženstvá. Má však pomerne slušný flexibilný systém adaptácie na prostredie, najmä vďaka emocionalite. Tento systém jej umožňuje prispôsobovať sa vonkajším a vnútorným zmenám tak, aby organizmus prežil a aby zotrvával v dynamickej rovnováhe, ktorú telo vníma ako niečo príjemné. Napriek racionalite je tento typ emocionálnej významnosti stále dôležitým hybným činiteľom ľudského správania. ([1], 51 – 67) Význam v komunikácii. Zrod komunikácie možno tušiť práve v súvislosti s uspokojovaním základných potrieb, preto významy prvých zvukov, slov a viet sa asi týkali takých situácií, ako bola potreba upozorniť na nebezpečenstvo alebo naopak na zdroj potravy. Keď vznikla reč, skutočnosť sa akoby zdvojila. Naša konečnosť nás naďalej nútila a núti uspokojovať základné potreby, ale vďaka jazyku, myšlienkam a predstavám tu je ešte aj náš obraz sveta a ten nami dokáže hýbať podobne ako realita samotná. Náš obraz sveta by nám mal pomáhať orientovať sa vo svete skutočnom, takže by medzi nimi mal byť určitý vzťah korešpondencie. Vznik filozofie sa spája s obdobím, v ktorom už ľudia používali pomerne komplexný jazyk. Medzi prejavy údivu patrili aj otázky: Ako to, že si vôbec rozumieme? Ako môžeme do krehkých a pominuteľných zvukov vkladať svoje skúsenosti, tradície, to najlepšie z múdrosti? Jazyk však priniesol aj možnosť používať ho vo svoj prospech na úkor iných. Tak vznikla potreba jazyk chrániť, strážiť, kontrolovať jeho prevádzku. Aby sme si rozumeli, slovo treba zadefinovať. A to už sme pri Aristotelovi. K významu slova sa podľa neho priblížime tak, že

1

ho správne zaradíme do upratanej štruktúry jazyka, v ktorej z kmeňa bytia vyrastá 10 hlavných konárov kategórií a tie sa ďalej rozvetvujú do rodov a druhov. Význam za slovami. Od úsvitu filozofickej reflexie si však mnohí myslitelia dobre uvedomovali aj to, že slová nedokážu polapiť význam úplne, že vždy niečo vytŕča, že význam slová transcenduje. Ako príklad takého poukazu som vybral majstra Čuanga (kap. 26), predstaviteľa taoizmu v jeho ranej podobe: „Poslaním siete je chytiť rybu, keď je ryba chytená, už na sieť nemyslíme. Poslaním oka na zajace je chytiť zajaca. Keď je chytený, už na oko nemyslíme. Poslaním slov je vyjadriť zmysel. Keď je zmysel vyjadrený, zabúdame na slová. Kde mám hľadať človeka, ktorý dokáže zabudnúť na slová, aby som sa s ním porozprával?“ ([3], 112) Pre majstra Čuanga sú slová prostriedkom. Bez nich by sa nám ťažšie komunikovalo a aj všetky naše kognitívne funkcie by boli oslabené. Za posledným povzdychom sa asi skrýva skúsenosť neporozumenia, chytania za slová, napätia v komunikácii. Dá sa z toho vytušiť, že ak chceme porozumieť druhému človeku, nestačí pozorne načúvať jeho slovám, ako keby to boli samostatné sémantické jednotky. Je potrebné počúvať aj to, čo už do slov nevojde, čo je za nimi. Čuang-cʼ to vyjadruje ešte aj takto (v kap. 13): „Tao, ktoré je cenené ľuďmi, je obsiahnuté v knihách. Knihy nie sú nič iného než reč – to teda znamená, že v reči je čosi cenné. To, čím je reč cenná, je jej zmysel, a to, kam zmysel reči mieri, sa nedá slovami plne vyjadriť. Ľudia si však cenia iba slová a uchovávajú knihy. Ja však, napriek tomu, že ostatní si ich cenia, nepovažujem tieto veci za vzácne, pretože ľudia im pripisujú cenu kvôli tomu, čo nie je ich pravou hodnotou.“ ([3], 112) Dve tendencie v analytickej filozofii. Hoci si myslitelia boli dobre vedomí toho, že jazyk nie je dokonalý prostriedok komunikácie, predsa im to nebránilo klásť základné filozofické otázky, hľadať na ne odpovede, diskutovať o tom, ktorá z odpovedí je správna a ktorá nie. Ale až na prelome 19. a 20. storočia sa jazyk postupne dostával znovu do pozornosti a v rámci smeru, ktorý sa označuje ako analytická filozofia. Vo vzťahu k jazyku a k významu sa v tom čase sformovali dve protichodné tendencie: • Pod vplyvom rozvoja logiky a matematizácie vedy sa prejavovala tendencia vnášať podobnú presnosť, aká je typická pre matematiku, aj do filozofie, a to aj za cenu toho, že sa stávala zrozumiteľnou len malej skupinke odborníkov. Podľa tohto prístupu každé slovo malo mať presný význam. • Neskôr zase vyrástlo celé hnutie, ktoré sa usilovalo o to, priblížiť filozofiu znovu bežnému jazyku. Podľa tohto prístupu sa slová majú aj vo filozofii používať v takom význame, v akom sa používajú bežne v jazyku. Obidve tendencie majú napriek tomu niečo spoločné. Je to presvedčenie, že k riešeniu tradičných filozofických problémov nás môže priviesť analýza jazyka, ktorým hovoríme a v ktorom sú tieto problémy formulované. Tejto zmene sa hovorí obrat k jazyku. ([7], 13 – 22) Zmena spôsobu kladenia otázok. Tradične sa otázky (väčšinou) kládli tak, akoby jazyk celkom priezračne a bezproblémovo zobrazoval skutočnosť. Ukazuje sa však, že jazyk je oveľa komplexnejším a komplikovanejším médiom, než sme si mysleli. Akoby sa do jazyka premietala paradoxná autoreferenčnosť všetkého živého. Čo tým mám na mysli, ukážem na príklade, ktorý uvádza A. Damasio. Každá bunka sa sama stará o svoje prežitie a určitú stabilitu, rovnováhu. Organizmus ako celok sa tiež snaží o prežitie a rovnováhu prostredníctvom nervovej sústavy, ktorá sleduje stav a zmeny prakticky každej bunky. Mozog

2

toto všetko vyhodnocuje a často aj bez nášho vedomia vydáva pokyny. Ale aj samotná nervová sústava spolu s mozgom je súčasťou tela. ([1], 113) Nejaká iná sústava, ktorá by sledovala nervovú sústavu, by si sama vyžadovala tiež kontrolu, a takýto nárast kontrolovania by nemohol byť ukončený. Ale život sa pretĺka úspešne aj s krehkosťou svojej konečnosti. Podobne ani my nemáme iný lepší prostriedok, ktorý by nám pomohol porozumieť jazyku a sledovať ho, než jazyk sám, hoci takáto autoreferenčnosť je niečím krehkým. Povedomie o tom, že jazyk nie je bezproblémovým médiom, ktoré by nijako neovplyvňovalo prenos významu, znamená zmenu spôsobu kladenia otázok. Táto zmena síce reflektuje problematickosť jazyka ako komunikačného média, ale výsledok zostáva kvôli autoreferenčnosti naďalej krehký. Príkladom posunu môžu byť nasledujúce otázky: 1. Čo je to hmota (zmysel života, spravodlivosť, pravda, človek, Boh)? – To je tradičná otázka. 2. Aký je význam slova „hmota“? – Posúva ohnisko záujmu do sféry jazyka. 3. Ako používame slovo „hmota“? – Dôraz na jazyk je takto rozšírený o hľadanie sociálnych a iných podmienok jazykového diania. Fregeho sémantika. G. Fregemu šlo o precizovanie dôkazov, o inventarizáciu správnych logických krokov pri usudzovaní. Presadzoval názor, že pri dôkaze nejde o to, čo skutočne človeku prebieha v hlave, ako to bolo v lockovskej teórii významu ([5], 116 – 117) (to je vecou psychológie), ale o všeobecne platné pravidlá správnosti úsudkov. Pri dôkazoch sú dôležité základné pojmy. Pre aritmetiku to je číslo. Ale čo je číslo? A tu Frege prichádza s neskoršou zásadou analytickej filozofie, a tou je sémantizácia problému: Aký je význam slova „číslo“? Ako ho používame, v akých kontextoch? Povaha veci je skúmaná cez povahu narábania s označením tejto veci. Na to Frege navrhol dve zásady: 1. Je potrebné pomenovanie toho, čo skúmame. 2. Je potrebné určiť metódu, pomocou ktorej vieme rozhodnúť, kedy dve pomenovania označujú tú istú vec. Tak číslo 5 je pre Fregeho to, čo majú spoločné všetky výrazy, ktorým zodpovedá množina s piatimi prvkami (napríklad prsty na ruke). Význam podľa Fregeho rozhodne nie je niečo subjektívne, nejaká mentálne entita, ale niečo objektívne v zmysle intersubjektivity – len tak je možné budovať matematiku. ([7], 31 – 67) „Trnava je mesto na Slovensku“ – pravdivosť tejto vety je objektívnou záležitosťou, a preto nemôže závisieť od toho, čo kto považuje za pravdivé. Význam vety aj jej slov nemôže byť subjektívny. Fregeho sémantike sa hovorí dvojstupňová: okrem sveta reálnych vecí a našich myšlienok o nich postuluje „tretiu ríšu“ ideálnych abstraktných entít, to, čo on nazýval zmysel a my by sme dnes mali skôr sklon hovoriť o význame. V súvislosti s touto „treťou ríšou“ sa zvykne hovoriť o Fregeho platonizme, Frege však nepopieral závislosť týchto ideálnych entít na človeku, preto je primeranejšie hovoriť o sémantickom platonizme. ([4], 185) Vedecký prístup ako jediný skutočný zdroj významu? Keď predstavitelia Viedenského krúžku nadšení úspechmi vedy a opovrhujúci metafyzikou prišli s verifikačnou teóriou významu, ich hlavnou ambíciou bolo navrhnúť kritérium, pomocou ktorého by oddelili zmysluplné vety od viet, ktoré nesú zmysel iba zdanlivo a v skutočnosti sú nezmyselné alebo sú len vyjadrením pocitov. Pri navrhovaní kritéria zabudli na autoreferenčnosť jazyka, o ktorej som už hovoril vyššie. Pripomenul im ju R. Ingarden, keď na 8. medzinárodnom filozofickom kongrese v Prahe 1934, ktorý ovládli predstavitelia logického empirizmu a Viedenského krúžku, vystúpil s jednoduchou námietkou. Keď sa kritérium pravdivosti, s ktorým títo filozofi prichádzajú (zmysluplné sú overiteľné výroky empirickej vedy a logické

3

tautológie), aplikuje na ich vlastné príspevky a najmä na samotné kritérium, tak musia byť vyhodnotené ako zmysluprázdne. ([2], XXVII, L – LI, 52 – 58) Ďalšie údery tomuto pokusu zasadili C. Hempel a W. V. Quine. Hempel prišiel s protipríkladmi, ktoré by museli uznať logickí empiristi a Quine zase nabúral predpoklad jasnej deliacej čiary medzi výrokmi empirickými a analytickými. ([5], 215) Vedecký a technický prístup k významu je snahou uchopiteľnosť, kontrolovateľnosť a využiteľnosť, ako sa s úspechom uplatňujú vo vede, preniesť aj na jazyk. Keby sa to podarilo, mali by sme v istom zmysle jazyk vo svojej moci. Ale samotný tento prístup dovedený do dôsledkov poukazuje na to, že to nie je možné. Medzi vrcholné výsledky takéhoto prístupu patria Gödelove vety o neúplnosti. Sú overovaním pokusu, či by bolo možné tvorivý rozvoj matematiky previesť na jednoduchú manipuláciu so znakmi podľa odvážneho projektu D. Hilberta zo začiatku 20. storočia. A Gödelove výsledky sa dajú interpretovať aj tak, že „zdroje ľudského rozumu neboli a nemôžu byť plne formalizované a že nové princípy dokazovania vždy čakajú na invenciu a objavy“. ([6], 88) Tým zo samotného srdca vedeckého prístupu zaznel hlas, ktorý znovu otvára dvere celostnejšiemu chápaniu významu, v mnohom podobného tomu, za ktoré sa prihováral pred viac ako 2300 rokmi Čuang-cʼ. V akom kontexte sa uvažuje o význame? Dobrou pomôckou k tomu, aby sme porozumeli, čo viedlo rôznych mysliteľov k ich chápaniu významu, je jeho zasadenie do kontextu diela a snáh daného autora. Fregeho a majstra Čuanga som vybral ako príklady dvoch odlišných prístupov k významu. Fregemu šlo o dôkladnosť a objektívnosť dokazovania v matematike. Mnohé dôkazy síce boli dostatočne dôkladné, ale Fregemu sa nepáčilo zdôvodňovanie tejto dôkladnosti, preto hľadal nové základy. Jeho chápanie významu je teda poznačené jeho smerovaním. Sám si bol vedomý toho, že sa venuje iba úzkemu výseku poznania a vedy, a nemal ašpirácie na vytvorenie všeobecnej teórie významu, ktorá by sa týkala všetkých oblastí života a skutočnosti. Snaha o presnosť až po úroveň pojmov pomáha vede byť lepšou vedou. Keď sa však začneme pýtať: Čo je veda? Kam smeruje? Môžeme ju rozvíjať bez negatívnych vedľajších dôsledkov? atď., otvárame sa širšiemu chápaniu významu. Iné pohnútky viedli majstra Čuanga. Šlo mu o nasledovanie cesty Tao, teda o cestu ľudskej zrelosti, plnosti, duchovnosti. Nechať sa na nej príliš viesť jazykom, pripútať sa k významom, sa stáva prekážkou na tejto ceste. Čuang-cʼ sa vysmieva racionálnemu rozumovaniu. Humor je preňho dôležitým nástrojom k nahliadnutiu. Konfrontácia názorov (významov) je nezmyselná, lebo neexistuje stanovisko, z ktorého by bolo možné posúdiť, ako sa veci „naozaj“ majú. Poznávanie je schopnosťou trafiť sa do reality. Zosmiešňuje princíp vylúčenia tretieho a tiež tých, ktorí si myslia, že niečo s istotou vedia. Múdry človek sa nenechá nachytať rečou a pyšnou predstavou, že môže „niečo tvrdiť“. Význam prerážajúci hranice jazyka. Pýtať sa na význam slova „význam“ iba v rámci jazyka naráža na problém s autoreferenciou. Aby sme porozumeli akémukoľvek slovu, a teda aj slovu význam, potrebujeme vedieť, čo je to význam. Ale na to sa práve pýtame. Chceli by sme sami seba predbehnúť, a to sa nedá. Ale tak ako ľudský organizmus tvorí dynamickú rovnováhu, v rámci ktorej neustále koriguje prílišné odchýlky, tak aj jazyk môžeme udržiavať v podobnej dynamickej rovnováhe, ktorá koriguje prehnané významy a vracia ich do polohy, ktorá by udržiavala život v stave primeranej pohody. Z takéhoto pohľadu význam nie je plne prítomný ani v slove, ani vo vete a nepolapí ho ani kontext súboru presvedčení jednotlivca či dokonca celok poznania ľudstva. Je preň

4

typická komplementárnosť. Tvorí sa zdola aj zhora – prispieva k nemu súvis s označovanou skutočnosťou, ale aj postavenie v kontexte. Tvorí sa v jazyku aj mimo neho – bez slov alebo iných znakov či symbolov by nemal ako vyvstať, ale súvisí s konaním, smerovaním, zápasom o životnú pohodu. Význam v dialógu a vo sfére spirituality. Tieto oblasti sa bránia technickému prístupu uchopovania, kontroly, využiteľnosti. Ale to neznamená, že by to boli oblasti, v ktorých by nebolo možné hovoriť o význame a porozumení. Význam sa tu riadi inými zákonitosťami. Snaha o presnosť významu plodí v tejto sfére mŕtvu literu, ktorá zabíja ducha. Racionalita stojí bezradne pred paradoxmi, ktoré narúšajú jej princípy. R. Schaeffler napríklad pomocou fenomenologickej analýzy náboženského postoja ukazuje, že je jednotou protikladných aktov. V tomto postoji posvätné je „zakúšané ako prítomné v mode unikania, ako vzývané v mode bezmennosti a ako požadujúce v mode ľudsky nesplniteľného“. ([9], 84) Tým sa naznačuje, že v autentickom náboženstve je prítomné povedomie o tom, že transcendencia (a aj jej význam), o ktorú v náboženstve ide, a ktorú by racionalita zo svojej podstaty chcela pochopiť, uchopiť a mať vo svojej moci, sa jej vždy vymyká. Podobná situácia je však podľa J. Polákovej aj v každom hlbokom medziľudskom vzťahu a v dialógu, z ktorého vystupujú významy. Dialóg podľa nej znamená nezobraziteľnosť pravdy a významu, ale pritom stimuluje stále dokonalejšie pokusy o ich zobrazenie. Smerovanie k pravde oslobodzuje človeka, keď v dialógu má úctu k tomu, čomu nerozumie, a predsa k tomu nechce stratiť vzťah. Takéto poznávanie má povahu trpezlivého, láskyplného dobrodružstva, v ktorom sa dobrovoľne vzdávame sebaistoty a odvážne sa podriaďujeme neznámemu. Ak to dokážeme vo vzťahu k človeku, ktorého si vážime, hoci je pre nás v mnohom nepochopiteľný, máme šancu žiť aj úctu k nepochopiteľnému Bohu. Plný význam obrazov transcendencie nám uniká, ale snaha o duchovný rast stimuluje stále primeranejšie pokusy o jej zobrazenie. Jazyk a symboly sú pomôckou dialógu, cestou k prekonaniu vzdialenosti medzi pólmi dialógu, teda sú prostriedkom vzťahu. Ten, kto hovorí, aj to, o čom hovorí, sú možno väčšou časťou mimo jazyka, transcendujú ho. Jazyk a symboly môžu byť oknami do sveta ducha. Odkrývajú, ale môžu aj zakrývať – ak sú zašpinené naším egoizmom, prístupom uchopovania pre seba. Aj modlitba presahuje jazyk. Skôr jazyk žije z hlbokej modlitby než naopak. Len ak je tu vzťah, dialóg môže byť živý, inak odumiera. A predsa sa pri prekonávaní vzdialenosti medzi ľuďmi a tiež medzi človekom a Bohom nezaobídeme bez jazyka a symbolov, hoci potom možno pochopíme, že nebolo čo prekonávať, lebo tu žiadna vzdialenosť nie je. ([8]) Záver. Vo svojom príspevku som sa pokúsil poukázať na vzájomnú komplementaritu logického a spirituálneho prístupu k významu. Človek je bytosťou, ktorá v sebe spája tieto dve tendencie a môže ich pre seba zjednotiť, aby sám nebol ani rozpoltený, ani jednostranný.

Literatúra [1] DAMASIO, A.: Hledání Spinozy. Radost, strast a citový mozek. Praha : Dybbuk, 2004. [2] FIALA, J.: Analytická filosofie. První čítanka I. Plzeň : Fakulta humanitních studií, 1999.

5

[3] CHENG, A.: Dějiny čínského myšlení. Praha : DharmaGaia, 2006. [4] KOLMAN, V.: Logika Gottloba Frega. Praha : Filosofia, 2002. [5] MARVAN, T. – HVORECKÝ, J. (eds.): Základní pojmy filosofie jazyka a mysli. Nymburk : OPS, 2007. [6] NAGEL, E. – NEWMAN, J. R.: Gödelův důkaz. Brno : Vysoké učení technické v Brně, nakladatelství VUTIUM, 2003. [7] PEREGRIN, J.: Kapitoly z analytické filosofie. Praha : Filosofia, 2005. [8] POLÁKOVÁ, J.: Několik poznámek ke smyslu dialogu. In: Filosofický časopis, roč. 46 (1998), č. 3, s. 465 – 472. [9] SCHAEFFLER, R.: Filosofie náboženství. Praha : Academia, 2003.

RNDr. Mgr. Adrián Slavkovský, PhD. Katedra filozofie Filozofická fakulta Trnavská univerzita v Trnave [email protected]

Text bol publikovaný. Bibliografické údaje: SLAVKOVSKÝ, A.: Význam významu – logicko-racionálny a celostno-duchovný prístup. In: SŤAHEL, R. – PLAŠIENKOVÁ, Z. (eds.): Historické a súčasné podoby myslenia a komunikácie. Bratislava : IRIS, 2008, ISBN 978-80-89238-24-8, s. 21 – 28 (zborník príspevkov z konferencie s medzinárodnou účasťou, Nitra, 18. – 19. 9. 2008).

6