Písacie látky

Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Filozofická fakulta, Katedra histórie

PÍSACIE LÁTKY

Akad. r.: 2014/2015

Jakub Holod

Letný semester

1HGb

Medzi najvýznamnejšie výdobytky ľudského umu patrí jednoznačne vynález písma. Písmo predstavuje obrovský medzník v rozvoji ľudskej činnosti a umožňuje zaznamenať ľubovoľnú myšlienku, ktorá sa dovtedy musela uchovávať hlboko v ľudskej mysli a odovzdávať jedine ústnym podaním. S postupným rozvojom písma ako takého sa však vyvíjali a zdokonaľovali aj samotné látky, na ktoré sa písmo zaznamenávalo. Z veľkého množstva pomocných vied historických patrí skúmanie písacích látok pod vedu s názvom paleografia. V širšom zmysle slova sa paleografia zaoberá písmom vytvoreným ľudskou rukou ako celkom, bez ohľadu na druh látok, na ktorých sa zachovalo. Často sa však prelína s inými pomocnými vedami historickými, ako napríklad pri nápisoch na minciach s numizmatikou či s písmom na pečatiach, ktoré skúma sfragistika a podobne. Písacie látky v paleografii delíme na dva celky, a to na látky archeologické a látky paleografické. Archeologické látky sú také, ktoré sú tvorené prírodným alebo k iným účelom pripravovaným materiálom. Tento celok sa ešte môže rozdeliť na látky prírodné, kde zadeľujeme napríklad lístie, lyko a kôru stromov, uhladenú hlinu či kameň, a na látky umelé, kam patria drevené a kostené výrobky, keramické plochy, steny na budovách a stavbách rôzneho druhu, kovové predmety a voskové tabuľky. Na druhej strane za látky paleografické považujeme také látky, ktoré sú prednostne či výlučne vyrobené za účelom písacej plochy a podiel práce na ich výrobe a opracovaní je podstatne vyšší ako je to u látok archeologických. Sem patria tieto tri látky, a to papyrus, pergamen a papier. Podľa chronologického poradia sa ako najstaršia písacia látka pokladá lístie a kôra stromov. Za najznámejšiu takúto dochovanú látku možno pokladať novgorodské brezové zlomky z 13. storočia. Z ďalších dostupných prírodných látok sa využívala vyhladená hlina alebo piesok, ktoré sa na slnku ľahko usušili, ale neboli trvácne, takže sa využívali skôr na menej dôležité úlohy a známe sú v krajinách starovekého Východu. Ak však išlo o monumentálnejšiu formu významnejšieho charakteru, použil sa kameň. Tesanie do kameňa bolo oveľa namáhavejšie, avšak veľmi trvácne a v podstate sa nám antické nápisy dochovali dodnes, o čom svedčí na našom území aj nápis na hradnej skale v Trenčíne z roku 179 zanechaný rímskym vojskom. Tesanie do kameňa sa zachovalo podnes napríklad na tvorbu náhrobných dosiek. Spomedzi umelých archeologických materiálov sa využívali napríklad drevené či slonovinové tabuľky už od 2. storočia po Kristovi. Písanie na keramický materiál má pôvod už v staroveku a okrem nápisov z keramických nádob sú veľmi známe keramické črepy používané v antickom Grécku pri procese črepinových súdov, tzv. ostrakizmu, takéto črepy nazývame ostraká. Patria sem aj rímske kolkované tehly so značkami légie či tehelnej dielne. Ďalej sem zaraďujeme nápisy na stavbách, známe tiež z obdobia antiky a neskôr aj

stredoveku a novoveku, kde boli buď maľované na stenu - dipinte, alebo vyryté do omietky sgrafitá. V neposlednom rade do tejto skupiny začleňujeme aj kovové predmety. Jedná sa buď o kovové nástroje či predmety rôzneho charakteru, na ktoré sa nápisy vyryli (široké spektrum predmetov, od rytia značiek napr. nazbraniach až po drobné rytiny na šperkoch) alebo sa nápisy odliali do formy, vtedy išlo zväčša o väčšie predmety, napríklad zvony. Pomyselný prechod medzi archeologickými a paleografickými látkami tvoria staroveké voskové tabuľky, zaraďujú sa však k látkam archeologickým. Jedná sa o drevené tabuľky s okrajom, na ktorých je vrstva vosku a často sa spájali do dvoch, troch či viacerých zoskupení, podľa toho poznáme diptychy, triptychy či polyptychy. Dalo sa na ne rýchlo písať rydlom alebo zmazať obsah a písať odznova, ale neboli veľmi trvácne, preto slúžili na rýchle zápisky, na výuku písania či v stredoveku na účtovné záznamy. Najviac sa ich našlo v rímskych Pompejach. Z paleografických látok ako prvý vznikol papyrus. Vyvinul sa v starovekom Egypte, kde v delte rieky Níl rástla prirodzene rastlina šachor papyrusový (lat. Cyperus papyrus), ktorá sa potom umelo rozšírila do oblasti pobreží Stredozemného mora ako jedna z najvýznamnejších kultúrnych plodín. Princíp výroby papyrusu spočíval v narezaní tenkých pruhov stoniek šachora rovnakej dĺžky tesne vedľa seba vo dvoch prekrývajúcich sa vrstvách. Tieto sa potom nechali vysušiť a zároveň sa spojili šťavou z narezaných stebiel. Potom sa už len vyhladili a vytĺkli, dlhšie papyrusy sa spájali šťavou a znova sa sušili. Nevýhodou papyrusu bola jeho krehkosť po vysušení, preto sa na obe konce upevnila drevená palička a vznikol zvitok - rotulus, ktorý sa navíjal podľa potreby z jednej či druhej strany a papyrus sa takto nelámal. zväčša sa písalo na jednu stranu - plagula, výnimočne obojstranne - opistograf. Najmladšie papyrusové listiny vydávala Pápežská kancelária ešte v 11. storočí. Najneskôr v 2. tisícročí pred Kristom sa objavuje ďalšia paleografická látka pergamen. Jedná sa o spracovanú živočíšnu kožu, prevažne z oviec, kôz a hovädzieho dobytka. Svoj názov nesie podľa starovekého maloázijského mesta Pergamos, kde sa jeho výroba zdokonalila natoľko, že bol schopný konkurovať papyrusu vďaka svojej ohybnosti, trvácnosti a belšiemu vzhľadu. Do Európy sa jeho výroba dostala na prelome 7. a 8. storočia po Kristovi a vyrábal sa v dvoch verziách. Juhoeurópsky pergamen bol z kože oviec a kôz a bol kvalitnejšie opracovaný, avšak len z jednej strany. Stredoeurópsky bol vyrobený z teľacej kože a bol obojstranný, tenší, ale menej biely ako juhoeurópsky. Pre obdobie stredoveku to však bola veľmi drahá látka, a preto sa často obsah zmazal a prepísal nanovo aj viackrát. Takýto pergamen nazývame palimpsest. Jeho výrobou sa zaoberali mnohé rehoľné rády. V 12. storočí vznikali osobitné pergamenárske cechy a vyrábali si ich aj univerzity na vlastnú potrebu. Postupne sa jeho využitie strácalo, ale na významné dokumenty sa používal až do 20. storočia.

Posledný predstaviteľ paleografických písacích látok je papier. Jeho počiatky siahajú do orientálnej Číny, kde sa vyrábal z morušového dreva alebo bavlnených hadier. Odtiaľ sa začal šíriť v 8. storočí smerom na západ do Samarkandu, kde sa vyrábal z ľanu, v 9. storočí v Bagdade a Damasku, v 10. storočí v Egypte a v 12. storočí sa objavil v Španielsku vďaka Arabom a tiež na Sicílii. Rozmachu papiera v Európe napomohli aj krížové výpravy do Svätej zeme. Do Uhorska sa importovaný papier dostal nástupom Karola I. Róberta z rodu Anjou.Najstaršia papierová listina napísaná na Slovensku je list kardinála Genteliho z roku 1309. Vlastná výroba sa rozbehla až v 16. storočí.Najprv sa papier vyrábal ručne, avšak príchodom nových technológií a vynájdením kníhtlače roku 1453 a čoraz väčšiemu dopytu sa jeho výroba čoraz viac automatizovala, čo viedlo k vzniku vlastného priemyselného odvetvia. Najstaršie papierne na našom území boli v roku 1530 v Leviciach, potom v Liptovskom Michale, Sabinove, Kremnici, Vyšných Ružbachoch, Košiciach, Pezinku, Poprade, Ružomberku a v Harmanci. Najprv sa papier robil z handier bavlny a ľanu, v 18. storočí z drevenej kaše a gleju. Papier má nezastupiteľnú úlohu v každodennom živote a zdá sa, že ani postupná digitalizácia nedokáže túto najrozšírenejšiu písaciu látku vytlačiť do úzadia.

Zoznam použitej literatúry a zdrojov: ZUBÁCKA, I. – ZEMENE, M. (1992): Kapitoly z pomocných vied historických. Vysokoškolské skriptá. Pedagogická fakulta, Nitra HLAVÁČEK, I. – KAŠPAR, J. – NOVÝ, R. (1997): VADEMECUM pomocných věd historických. H & H Jinočany, tretie vydanie RAČEK,

R.

(2009):Pisársky

materiál

a

náčinie.

dostupné

na

internete:

http://www.religionisti.szm.com/doc/pisadla.pdf MARTANČÍK, F. (2010): História papiera- od papyrusu k pergamenu a papieru. dostupné na internete: http://www.polygrafia-fotografia.sk/108