Klasifikácia sinotibetských jazykov [Classification of Sino-Tibetan Languages] (2014)

i

SUPPLEMENTA

Editori · Edited by Jana Benická Raoul David Findeisen Martin Slobodník

ii

iii

Univerzita Komenského v Bratislave Katedra východoázijských štúdií

iv

v

2014 Univerzita Komenského v Bratislave

vi

Publikácia vyšla aj vďaka podpore OZ Pro Oriente.

Recenzenti PhDr. Marián Gálik, DrSc. Slovenská akadémia vied, Ústav orientalistiky, Bratislava prof. Dr. Raoul David Findeisen Univerzita Komenského v Bratislave, Katedra východoázijských štúdií

© Editori: Ľuboš Gajdoš, Martin Slobodník – 2014 © Autori: Jana Benická, Katarína Čavojská, Monika Filipová, Ľuboš Gajdoš, Kristína Janotová, Hana Kucharovičová, Peter Ondris, František Paulovič, Martin Slobodník, Zuzana Vavrincová, Stanislav Vavrovský, Daniela Zhang Cziráková – 2014 © Univerzita Komenského v Bratislava, Filozofická fakulta, Katedra východoázijských štúdií – 2014

ISBN 978-80-223-3742-7

vii

Obsah O autoroch ........................................................................................................

xi

Na úvod .............................................................................................................. Martin Slobodník

xv

Liang Qichao (1873–1929) a jeho koncept naratívnej literatúry v kontexte čínskeho buddhizmu ..................................................................... Jana Benická

1

Surrealista Nišiwaki? – Intelektuálne paradoxy v medziliterárnych vzťahoch ........................................................................... František Paulovič

17

Prostá vizuálna pomôcka alebo sofistikovaný odkaz pre vzdelaného čitateľa? Analýza knižných ilustrácií Wang Xilianovho Sna o Červenom pavilóne ................................................... Kristína Janotová Abstrakcia ako dôležitá súčasť čínskej experimentálnej maľby tušom ..................................................................................................... Daniela Zhang Cziráková

31

59

Múzeá v Číne – quo vadis? ............................................................................... Hana Kucharovičová

89

Synsémantické slová v rámci stratifikácie čínskeho jazyka .......................... Ľuboš Gajdoš

121

Klasifikácia sinotibetských jazykov ................................................................ Stanislav Vavrovský

133

Kórejská republika vo víre „take-off“ v 60. rokoch 20. storočia – aplikácia teórie štádií ekonomického rastu W. W. Rostowa ................................................................................................. Zuzana Vavrincová

155

viii

Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca

Politická komunikácia pri formovaní a realizácii zahraničnej politiky Taiwanu v období prezidenta Ma Ying-jeoua ................................................ Monika Filipová

177

Čínsko-indonézske vzťahy v rokoch 1960–1967 – obdobie vzájomnej blízkosti ............................................................................ Peter Ondris

201

Fenomén čínskej štvrte v Juhoafrickej republike – príklad čínskej komunity v Johannesburgu ................................................... Katarína Čavojská

221

„Zbohom bohatý, zaujímavý amdoský kláštor!“ – obrazy Tibetu v cestopisoch zo začiatku 20. storočia ................................... 243 Martin Slobodník

ix

Contents About the Authors ............................................................................................

xi

Introduction ...................................................................................................... Martin Slobodník

xv

Liang Qichao (1873–1929) and his Concept of Narrative Literature in the Context of Chinese Buddhism .............................................................. Jana Benická

1

Nishiwaki – the Surrealist? Intellectual Paradoxes in Interliterary Relations .................................................................................. František Paulovič

17

Honglou meng Book Illustrations: Stepping Stone for the Illiterate or Elaborate Stylistic Device? Study on Wang Xilian pingben Honglou meng ............................................... Kristína Janotová Abstract Painting as an Important Part of the Experimental Ink and Wash Painting in China ............................................. Daniela Zhang Cziráková

31

59

Museums in China – quo vadis? ...................................................................... Hana Kucharovičová

89

Synsemantic Words and Registers Variation in Chinese Language ............ Ľuboš Gajdoš

121

Classification of Sino-Tibetan Languages ...................................................... Stanislav Vavrovský

133

The Republic of Korea Caught up in the “Take-off” in the 1960s – the Application of W. W. Rostow’s Theory of the Stages of Economic Growth .................................................................. Zuzana Vavrincová

155

x

Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca

Political Communication in the Formation and Realization of Taiwan’s Foreign Policy during the Presidency of Ma Ying jeou ................................. Monika Filipová

177

Sino-Indonesian Relations in the Years 1960–1967 – A Period of Mutually Close Relationship ....................................................... Peter Ondris

201

Chinatowns of South Africa – The Case of the Chinese Community in Johannesburg ................................ Katarína Čavojská

221

“Farewell rich, interesting Amdo monastery!” – Image of Tibet in the Travelogues from the Early 20th Century ................. 243 Martin Slobodník

Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca

133

Klasifikácia sinotibetských jazykov Stanislav Vavrovský

Classification of Sino-Tibetan Languages Summary This paper provides a concise historical overview of the classifications of Sino-Tibetan languages both in China and in the West focusing on recent developments in the field. The author observes that despite apparent differences and contradicting hypotheses concerning higher nodes, the current subgrouping models tend to agree to a large extent with the lower-level units. Therefore an up-to-date classification scheme is proposed that builds upon what is generally accepted. It may be considered a synthesis of the current state of knowledge. The author adheres to the agnostic model of Sino-Tibetan with Chinese being parallel with other sister branches, such as Tibetic, Lolo-Burmese, Qiangic, etc. This is the first in-depth study dealing with the current subgrouping models of the Sino-Tibetan language family in Slovak. Key-words Sino-Tibetan · Tibeto-Burman · Trans-Himalayan · genetic classification · linguistic classification · language families · subgrouping

1

Do sinotibetskej jazykovej rodiny patrí niekoľko stoviek jazykov, najznámejšie z ktorých sú čínština, barmčina a tibetčina. Jazykmi tejto rodiny sa hovorí 1

Konkrétne čísla závisia aj od toho, ktoré jazyky klasifikujeme ako sinotibetské a čo považujeme za jazyk a čo za dialekt. Stotožňujem sa s názorom prevládajúcim v súčasnej sinotibetanistike, podľa ktorého sa do uvedenej jazykovej rodiny zaraďuje iba čínština a jazyky tradične označované ako tibetsko-barmské. V jazykovom katalógu Ethnologue je celkovo evidovaných asi 460 sinotibetských jazykov, no iní autori uvádzajú nižšie čísla: Encyclopaedia Britannica 300, I. Peiros 100–150 a Z. Handel poznamenáva, že väčšina vedcov pracuje s počtom 200–300 jazykov. M. Paul Lewis, Gary F. Simons a Charles D. Fennig, ed., Ethnologue: Languages

of

the

World,

17.

vyd.

(Dallas,

Texas:

SIL

International,

2013),

(10. marec 2014); Ilia Peiros, Comparative Linguistics in

134

Vavrovský · Klasifikácia sinotibetských jazykov

najmä v Číne, Mjanmarsku (Barme) a Bhutáne, čiastočne tiež v Nepále, severnej Indii, Pakistane, Bangladéši, Thajsku, Laose a Vietname. Počtom hovoriacich predstavuje druhú najväčšiu jazykovú rodinu hneď po 2 indoeurópskej. Hoci vo svete existuje pomerne bohatá literatúra týkajúca sa klasifikácie sinotibetských jazykov (pozri nižšie), odlišné a nezriedka protichodné informácie v nej obsiahnuté mätú čitateľa. Obvykle nie je jasne vyložené, čo je predmetom širšieho konsenzu a čo je sporné. Chýba prehľadná syntéza súčasného stavu poznania s dôrazom na to, čo je všeobecne prijímané. Na Slovensku (a v Česku) je situácia ešte horšia: okrem stručných informácií v 3 4 encyklopédiách a v populárno-náučných článkoch možno nájsť len niekoľko 5 ešte stručnejších a navyše zastaraných zmienok v učebných textoch. Táto

Southeast Asia (Canberra: Pacific Linguistics, 1998), 169; The New Encyclopaedia Britannica, 15th ed. (Chicago: Encyclopaedia Britannica, 2003), 22: 704; Zev Handel, »What is SinoTibetan? Snapshot of a Field and a Language Family in Flux«, Language and Linguistics Compass 2,3 (2008), 423. 2

Podľa Ethnologue majú sinotibetské jazyky bezmála 1,3 miliardy rodených hovorcov, kým indoeurópske jazyky takmer tri miliardy. Lewis et al., Ethnologue: Languages of the World, (10. marec 2014).

3

Jozef Genzor, »Sinotibetské jazyky«, in Viktor Krupa, Jozef Genzor a Ladislav Drozdík, Jazyky sveta (Bratislava: Obzor, 1983), 284–287, 296–298, 301; 2. dopl. a preprac. vyd. in Viktor Krupa a Jozef Genzor, Jazyky sveta v priestore a čase (Bratislava: Veda, 1996), 204–206, 212–213, 215; Jozef Mistrík a kol., Encyklopédia jazykovedy (Bratislava: Obzor, 1993), 383. Všetky uvedené príspevky zjavne vychádzajú z dnes už zastaranej Egerodovej klasifikácie – Søren Christian Egerod, »Sino-Tibetan Languages«, in The New Encyclopaedia Britannica, 15. vyd., 30 zv. (Chicago: Benton, 1974), 16: 796–806.

4

Stanislav Vavrovský, »Čínsky jazyk a čínska kultúra: vybrané úvodné informácie (nielen) pre podnikateľov«, in Zborník zo šiestej vedecko-podnikateľskej konferencie „Perspektívy podnikania v Číne – Pomoc slovenským podnikateľom pri vstupe na čínsky trh“ (Bratislava: NARMSP, 2010), 30–32; Stanislav Vavrovský, »Etnogenéza Číňanov a pôvod ich jazyka«, Historická revue 23,7 (2012), 8.

5

Napr. Jaromír Vochala a Věna Hrdličková, Úvod do studia sinologie: část filologická (Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1985), 11–12, 250–251; Šimon Ondruš a Ján Sabol, Úvod do štúdia jazykov, 3. vyd. (Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1987), 270. Vo vysokoškolskej učebnici Ondruša a Sabola sa navyše uvádzajú veľmi pochybné tvrdenia: „V Ázii sa okrem uvedených vyčleňuje skupina čínsko-tibetská (čínsky jazyk [...], thajský jazyk na Thajwane [sic!], laoský jazyk, vietnamský jazyk), tibetsko-birmanská skupina, austro-aziatská skupina [...] a papuánske jazyky na ostrove Nová Guinea.“ – Ibid., 270.

Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca

135

práca je teda nielen pokusom o syntézu súčasného stavu poznania v oblasti vnútornej klasifikácie sinotibetskej jazykovej rodiny, ale aj prvým podrobnejším výkladom danej problematiky v slovenčine vôbec. Zdôrazňujem, že predmetom práce je vnútorná klasifikácia sinotibetskej jazykovej rodiny. Nezaoberám sa v nej hypotézami o vzťahu sinotibetských 6 jazykov k jazykom iných rodín: austronézskym (Sagart 1990, 2005), 7 austronézskym a austroázijským (Wulff 1942, Zhèngzhāng Shàngfāng a Pān 8 9 Wùyún 1995), jenisejským a severokaukazským (Starostin 1984) a pod. Väčšina bádateľov je voči teóriám tohto druhu skeptická a priamy vplyv na vnútornú klasifikáciu sinotibetských jazykov tieto teórie nemajú.

6

Laurent Sagart, »Chinese and Austronesian are genetically related«, Paper presented at the 23rd International Conference on Sino-Tibetan Languages and Linguistics, Arlington, October 1990; Laurent Sagart, »Sino-Tibetan-Austronesian: An updated and improved argument«, in The Peopling of East Asia: Putting together Archaeology, Linguistics and Genetics, ed. Laurent Sagart, Roger Blench a Alicia Sanchez-Mazas (London: RoutledgeCurzon, 2005), 162.

7

Kurt Wulff, Über das Verhältnis des Malayo-Polynesischen zum Indochinesischen (København: Ejnar Munksgaard, 1942), 40. Závery z posmrtne vydanej publikácie K. Wulffa (1881–1939) nekriticky prebral známy dánsky lingvista L. Hjelmslev (1899–1965) a od neho rovnako nekriticky J. Vochala (pozri pozn. 5). – Louis Hjelmslev, Jazyk, z dán. orig. Sproget: En introduktion (København: Berlingske Forlag, 1963) preložil Miroslav Dokulil (Praha: Academia, 1971), 72–74; Vochala et al., Úvod do studia sinologie, 11–12.

8

Zhèngzhāng Shàngfāng 掼㇄⺩啂, »Hànyǔ yǔ qīnshǔyǔ tóngyuán gēncí jí fùzhuì chéngfèn bǐjiào shang de zéduì wèntí 䆱崭咖尹⻻崭⚛䄟㫈峭♙棓偃㒟⒕㹣憒ₙ䤓㝖⺜⟞櫛« [Problém výberu pri porovnávaní koreňových morfém a afixov spoločného pôvodu v čínštine a príbuzných jazykoch], in The Ancestry of the Chinese Language, ed. William S-Y. Wang [Wáng Shìyuán 䘚⭺⏒], Journal of Chinese Linguistics, Monograph Series Number 8 (1995), 269–272, 281; Pān Wùyún 䇧㌮榁, »Duì Huá-Ào yǔxì jiǎshuō de ruògān zhīchí cáiliào ⺜噾䉂崭侊⋖崻䤓啴㄁㞾㖐㧟㠨« [Niekoľko podporných údajov pre sinoaustrickú hypotézu], in Wang, ed., The Ancestry of the Chinese Language, 113.

9

Sergej Anatolievič Starostin, »Gipoteza o genetičeskich sviaziach sinotibetskich jazykov s jenisejskimi i severnokavkazskimi jazykami«, Lingvističeskaja rekonstrukcija i drevnejšaja istorija Vostoka: tezisy i doklady konferencii, časť 4: Drevnejšaja jazykovaja situacija v Vostočnoj Azii (Moskva: Nauka, 1984), 19.

136

Vavrovský · Klasifikácia sinotibetských jazykov

Obrázok 1 10 Mapa rozšírenia sinotibetských jazykov. Dejiny starších klasifikácií sinotibetských jazykov podrobne opísal 11 12 Holanďan G. van Driem a Číňania Sūn Hóngkāi ⷺ⸞栚 a Jiāng Dí 㻮嘊. Už 10 »Sino-Tibetan languages«, in Wikipedia, (9. máj 2014). 11

Prvý raz v článku Georg van Driem, »Sino-Bodic«, Bulletin of the School of Oriental and African Studies 60,3 (1997), 455–461. Z mnohých ďalšiích van Driemových prác venovaných tejto téme spomeňme aspoň Languages of the Himalayas, 2 vols (Leiden: Brill, 2001), 1: 333–352 a »Trans-Himalayan«, in Trans-Himalayan Linguistics, ed. Thomas Owen-Smith a Nathan Hill (Berlin: De Gruyter, 2014), 11–16.

12

Sūn Hóngkāi ⷺ⸞栚 a Jiāng Dí 㻮嘊, »Hàn-Zàng yǔxì yánjiū lìshǐ yángé 䆱塞崭侊䪣䴅㸆⚁㽎 槸« [Historický vývoj skúmania sinotibetskej jazykovej rodiny], in Hàn-Zàngyǔ tóngyuáncí yánjiū (I): Hàn-Zàngyǔ yánjiū de lìshǐ huígù 䆱塞崭⚛䄟峭䪣䴅᧤₏᧥㸸䆱塞崭䪣䴅䤓㸆⚁⥭櫶 [Skúmanie príbuzných slov v sinotibetských jazykoch (I): Historické ohliadnutie sa za výskumom sinotibetských jazykov], ed. Ting Pang-hsin [Dīng Bāngxīn] ₐ挵㠿 a Sūn Hóngkāi ⷺ⸞栚 (Nánníng: Guǎngxī mínzú chūbǎnshè, 2000), 1–116. Autori sa na rozdiel od van Driema viac sústredili na dejiny klasifikácií v Číne.

Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca

137

13

na začiatku 19. storočia si európski učenci všímali podobnosti a rozdiely medzi ázijskými jazykmi, ale o klasifikáciu sa prvý raz pokúsil až F. M. Müller 14 (1823–1900) roku 1854. Ten delil jazyky Ázie do troch rodín: árijskej (angl. Arian) čiže indoeurópskej, semitskej (angl. Semitic) a túránskej (angl. 15 Turanian). Do túránskej rodiny, ktorá sa ďalej delila na triedy (angl. classes), zaraďoval aj väčšinu jazykov dnes označovaných ako sinotibetské, ale nie čínštinu. Túránsku hypotézu vystriedala v druhej polovici 19. storočia hypotéza indočínska. Názov „indočínske jazyky“ (angl. Indo-Chinese languages, nem. 16 indochinesische Sprachen) sa používal až do štyridsiatych rokov 20. storočia pre čínštinu, thajčinu (siamčinu), barmčinu tibetčinu a niektoré ďalšie jazyky, u ktorých sa predpokladala genetická príbuznosť. A. Conrady (1864–1925) delil indočínsku jazykovú rodinu na západnú tibetsko-barmskú skupinu (nem. tibeto-barmanische Gruppe) a východnú siamsko-čínsku skupinu (nem. 17 siamesisch-chinesische Gruppe). Prakticky rovnakú klasifikáciu nachádzame aj v G. A. Griersonovom (1851–1941) monumentálnom diele Linguistic Survey of 18 India (1903–1928), ktoré až do polovice 20. storočia predstavovalo najpodrobnejšiu klasifikáciu tibetsko-barmských jazykov. Grierson nazýval indočínsku jazykovú rodinu tibetsko-čínskou (angl. Tibeto-Chinese family). V roku 1924 použil J. Przyluski (1885–1944) v encyklopédii Les langues du monde pre túto rodinu pravdepodobne po prvý raz označenie „sinotibetská“ (fr. le sino-tibétain) a na rozdiel od Conradyho a Griersona klasifikoval čínštinu,

13

Napr. John Leyden, »On the Languages and Literature of the Indo-Chinese Nations«, Asiatic Researches 10 (1808), 158–289; Julius Klaproth, Asia Polyglotta (Paris: Eberhart, 1823).

14 Max Müller, Letter to Chevalier Bunsen, on the classification of the Turanian languages (London: [s.n.], 1854). 15

Názov túránskej rodiny pochádza z perzského pomenovania Turkménov (perz. Túrání) odvodeného od mena Farídúnovho syna Túra z Firdausího (cca 934–1020) eposu Šáhnáme (Kniha kráľov). – Driem, »Sino-Bodic«, 455.

16 Pojem Indo-Chinese použil už Leyden, ale označoval ním viac-menej v geografickom zmysle „obyvateľov oblastí, ktoré ležia medzi Indiou a Čínou, a väčšiu časť ostrovanov východného mora“. – Leyden, »On the Languages and Literature of the Indo-Chinese Nations«, 158. 17

August Conrady, Eine indochinesische Causativ-Denominativ-Bildung und ihr Zussammenhang mit den Tonaccenten (Leipzig: Harrassowitz, 1896), 1, 129.

18 George Abraham Grierson, Linguistic Survey of India, 11 vol. in 20 (Calcutta: Office of the Superintendent of Government Printing, 1903–1928), 1.1: 40–80. Na niektorých dieloch sa autorsky podieľal nórsky indológ Sten Konow (1867–1948), preto býva niekedy citovaný ako spoluator. Skeny pôvodných vydaní všetkých zväzkov sú dostupné na stránke Digital South Asia Library, (1. máj 2014).

138

Vavrovský · Klasifikácia sinotibetských jazykov

tajské jazyky (fr. les langues tai) a tibetsko-barmské jazyky (fr. les langues 19 tibéto-birmanes) ako tri taxonomické jednotky rovnakej úrovne. Przyluski rozdelil tibetsko-barmské jazyky na štyri skupiny, tibetskú (fr. groupe tibétain), bodosko-nágsko-kačjinskú (fr. groupe bodo-nāgā-katchin), barmskú 20 (fr. groupe birman) a loloskú (fr. groupe lo-lo), a považoval za pravdepodobné, že medzi tajské jazyky patria aj jazyky Miaov (fr. Miao-tseu) 21 v južnej Číne. Autorom prvej čínskej klasifikácie sinotibetských jazykov bol Li FangKuei (Lǐ Fāngguì 㧝㡈㫑, 1902–1987), ktorý v roku 1937 vyčlenil miaosko-jaoské jazyky ako samostatnú vetvu, podrobnejšie roztriedil tajské jazyky a v rámci 22 čínštiny vydelil jednotlivé skupiny dialektov. Li Fang-Kueiova indočínska rodina (angl. Indo-Chinese family) sa delila na štyri vetvy (angl. branches): čínsku, tajskú (angl. Tai), miaosko-jaoskú (angl. Miao-Yao) a tibetsko-barmskú (angl. Tibeto-Burman). S Liovou prácou sa v hlavných rysoch zhoduje neskoršia klasifikácia Luó Chángpéia 刔デ⪈ (1899–1958) a Fù Màojīho ⌔㑚╲ 23 (1911–1988) z roku 1954, ktorá po desaťročia v takmer nezmenenej podobe predstavovala v ČĽR de facto oficiálnu klasifikáciu. Riadili sa ňou 24 25 zostavovatelia slovníka Cíhǎi, Veľkej čínskej encyklopédie i učebníc 26 jazykovedy. Termíny, ktorými Luó a Fù označili klasifikačné jednotky rôznych úrovní, sa pri genealogickej klasifikácii jazykov používajú v čínštine

19 Jean Przyluski, »Le sino-tibétain«, in Les langues du monde, ed. Antoine Meillet a Marcel Cohen, (Paris: Librairie ancienne Édouard Champion, 1924), 361–384. O možných dôvodoch vytvorenia nového pomenovania pozri Driem, »Trans-Himalayan«, 15 (pozn. 3). 20 Przyluski, »Le sino-tibétain«, 367. 21

Ibid., 380.

22 F. K. Li, »Languages and Dialects«, in The Chinese Year Book 1936–37: Second Issue (Shanghai: The Chinese Year Book Publishing Company, 1936–1937), 121–128. 23 Luó Chángpéi 刔デ⪈ a Fù Màojī ⌔㑚╲, »Guónèi shǎoshù mínzú yǔyán wénzì gàikuàng ⦚␔⺠㠇㺠㡞崭岏㠖ⷦ㰑㽐« [Prehľad jazykov a písiem menšinových národností v našej vlasti], Zhōngguó yǔwén ₼⦚崭㠖 3 (1954), 21–26. 24 Cíhǎi: Yǔyán wénzì fēncè 戼䀆: 崭岏㠖ⷦ⒕␙ [More slov: Zväzok Jazyk a písmo] (Shànghǎi: Shànghǎi císhū chūbǎnshè, 1978). U nás pozri Vochala, Úvod do studia sinologie, 250–251. 25 Dài Qìngxià 㓃㐅☵ a Mǎ Xuéliáng 氻⸇哾, »Hàn-Zàng yǔxì 䆱塞崭侊« [Sinotibetská jazyková rodina], in Zhōngguó Dà Bǎikē Quánshū: yǔyán wénzì ₼⦚⮶䤍䱠⏷㦇: 崭岏㠖ⷦ [Veľká čínska encyklopédia: Jazyk a písmo] (Běijīng: Zhōngguó Dà Bǎikē Quánshū Chūbǎnshè, 1988), 191–192 a i. 26 Napr. Xíng Gōngwǎn 挱⏻䠈, ed., Yǔyánxué gàilùn 崭岏⸇㰑嵥 [Úvod do jazykovedy] (Běijīng: Yǔwén chūbǎnshè, 1992), 261.

Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca

139

sinotibetská rodina (Hàn-Zàng yǔxì 䆱塞崭侊)

jednotne dodnes: yǔxì 崭侊 – jazyková rodina, yǔzú 崭㡞 – jazyková skupina a 27 yǔzhī 崭㞾 – jazyková vetva. čínština (Hànyǔ 䆱崭) tungsko-thajská skupina (Dòng-Tái yǔzú ∦♿崭㡞) miaosko-jaoská skupina (Miáo-Yáo yǔzú 啦䛳崭㡞)

šúngsko-tajská vetva (Zhuàng-Dǎi yǔzhī ⭾⌲崭㞾) tungsko-sujská vetva (Dòng-Shuǐ yǔzhī ∦㻃崭㞾) hlajská vetva (Lí yǔzhī 煝崭㞾) miaoská vetva (Miáo yǔzhī 啦崭㞾) jaoská vetva (Yáo yǔzhī 䛳崭㞾) tibetská vetva (Zàng yǔzhī 塞崭㞾)

tibetsko-barmská skupina (Zàng-Miǎn yǔzú 塞偻崭㡞)

ioská vetva (Yí yǔzhī ㇫崭㞾) čingphoská vetva (Jǐngpō yǔzhī 㣾檦崭㞾) barmská vetva (Miǎn yǔzhī 偻崭㞾)

Obrázok 2 28 Sinotibetská jazyková rodina podľa Luó Chángpéia a Fù Màojīho (1954).

Na Západe sa od 40. rokov 20. storočia venovali klasifikácii sinotibetských jazykov najmä americkí bádatelia, ktorých zásluhou v angličtine zdomácnel termín Sino-Tibetan. Koncom 30. a začiatkom 40. rokov prebiehal na Kalifornskej univerzite v Berkeley projekt Sinotibetská filológia (angl. SinoTibetan Philology Project) pod dohľadom R. Shafera a P. K. Benedicta (1912– 1997). Benedict v článku z roku 1942 uverejnenom v časopise American Anthropologist presvedčivo argumentoval, že thajské jazyky nie sú príbuzné s 29 čínštinou, a navrhol nový klasifikačný model, ktorý ďalej rozpracoval vo

27 Okrem toho existuje v čínštine termín yǔqún 崭刳 pre medzistupeň medzi skupinou a vetvou a yǔzǔ 崭俓 pre jednotku nižšiu ako vetva. 28 Luó Chángpéi a Fù Màojī, »Guónèi shǎoshù mínzú yǔyán wénzì gàikuàng«, 21–26. Podľa Sūn Hóngkāi a Jiāng Dí, »Hàn-Zàng yǔxì yánjiū lìshǐ yángé«, 27. Tungsko-thajská skupina, známa aj ako kamsko-thajská (čín. Qián-Tái yǔzú 煣♿崭㡞), sa obvykle nazýva šúngsko-tungskou (čín. Zhuàng-Dòng yǔzú ⭾∦崭㡞). V slovenčine píšem „šúngsky“ miesto „čuangský“ na základe autonyma Cuengh [ǥu:ŋ21], podobne ako hovoríme „mongolský“ (autonymum mongol) a nie „mengguský“ (čínsky prepis Měnggǔ 在♳). 29 Paul K. Benedict, »Thai, Kadai, and Indonesian: A New Alignment in Southeastern Asia«, American Anthropologist 44,4 (1942), 576–601.

140

Vavrovský · Klasifikácia sinotibetských jazykov 30

fundamentálnej monografii Sino-Tibetan: A Conspectus (1972). Sinotibetská veľkorodina (angl. Sino-Tibetan stock) podľa neho pozostávala z dvoch častí: na jednej strane bola čínština, na druhej všetko, čo ostalo po vylúčení thajských jazykov – čiže tibetsko-barmské jazyky, ktoré Benedict nazýval tibetsko-karenskými (angl. Tibeto-Karen) a ďalej binárne členil na karenské jazyky a zvyšok. Vlastnú klasifikáciu sinotibetských jazykov zostavil aj R. 31 Shafer. Na rozdiel od Benedicta neuznával existenciu tibetsko-barmského (alias tibetsko-karenského) zoskupenia ani osobitné postavenie čínštiny. Shafer zrušil tibetsko-barmskú vetvu a jednotlivé skupiny tejto vetvy postavil na jednu úroveň s čínštinou ako jednotky najvyššieho rádu v rámci sinotibetskej rodiny. Shaferova klasifikácia sa vyznačovala rozlišovaním hierarchických úrovní pomocou prípon: -an pre rodinu (angl. family, napr. Sino-Tibetan), -ic pre divíziu (angl. division, napr. Burmic) a -ish pre sekciu (angl. section, napr. Burmish). Taxóny najnižších úrovní, vetva (angl. branch) a jednotka (angl. unit), nemali žiadne osobitné koncovky. Napriek vlastnému skepticizmu ohľadne príbuznosti thajských jazykov ich Shafer v sinotibetskej 32 rodine ponechal ako tzv. dajskú divíziu (angl. Daic division). Zo Shaferovo i Benedictovho modelu čerpala klasifikácia S. C. Egeroda (1923–1995) z roku 33 1974, ktorá sa vďaka opakovanému publikovaniu v Encyclopaedia Britannica stala dostupnou aj širokej verejnosti. V súčasnosti koexistuje viac klasifikačných modelov sinotibetskej jazykovej rodiny. Štandardné klasifikácie v ČĽR naďalej vychádzajú zo schémy Luóa a Fùa z 50. rokov. Táto klasifikačná schéma ostala v základných rysoch nezmenená, aj keď jednotlivé jazykové skupiny v nej prešli v 80.–90. rokoch istými úpravami. Hè Jiāshàn 彏⢘⠓ v roku 1982 navrhol v rámci tungsko-thajskej skupiny vytvoriť 34 ďalšiu vetvu zahŕňajúcu jazyk klao (čín. Gēlǎoyǔ ⅰ⇻崭), ktorú neskôr Liáng Mǐn 㬐㟞 a Zhāng Jūnrú ㇄⧖Ⱁ nazvali klaosko-pujangskou (čín. Gē-Yāng yǔzhī

30 Paul K. Benedict, Sino-Tibetan: A Conspectus (Cambridge: Cambridge University Press, 1972), 4–11. Rukopis knihy bol dokončený už v rokoch 1942–1943 a pred vydaním čiastočne aktualizovaný. –Ibid., v, ix. 31

Robert Shafer, »Classification of the Sino-Tibetan Languages«, Word: Journal of the Linguistic Circle of New York 2,1 (1955), 94–111.

32 Shafer píše Dai miesto Thai s ohľadom na historický pravopis thajčiny: písmeno, ktoré sa tu číta ako [tʰ], bolo pôvodne d. – Shafer, »Classification of the Sino-Tibetan Languages«, 99. 33 Egerod, »Sino-Tibetan Languages«, 796–806. 34 Hè Jiāshàn, » Gēlǎoyǔ de xìshǔ ⅰ⇻崭䤓侊⻻« [Genealogická príslušnosť jazyka klao], Mínzú yǔwén 㺠㡞崭㠖 5 (1982), 49.

Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca

141

čínština (Hànyǔ 䆱崭)

miaosko-jaoská skupina (Miáo-Yáo yǔzú 啦䛳崭㡞)

tibetsko-barmská skupina (Zàng-Miǎn yǔzú 塞偻崭㡞)

sinotibetská rodina (Hàn-Zàng yǔxì 䆱塞崭侊)

šúngsko-tajská vetva (Zhuàng-Dǎi yǔzhī ⭾⌲崭㞾) tungsko-thajská skupina (Dòng-Tái yǔzú ∦♿崭㡞)

tungsko-sujská vetva (Dòng-Shuǐ yǔzhī ∦㻃崭㞾) hlajská vetva (Lí yǔzhī 煝崭㞾) klaosko-pujangská vetva (Gē-Yāng yǔzhī ⅰ⮽崭㞾) miaoská vetva (Miáo yǔzhī 啦崭㞾) jaoská vetva (Yáo yǔzhī 䛳崭㞾) šeská vetva (Shē yǔzhī 䠁崭㞾)

tibetsko-himalájske jazyky (Zàng-Xǐmǎlāyǎ yǔqún 塞— ⠫氻㕘楔崭刳)

himalájska vetva (Xǐmǎlāyǎ yǔzhī ⠫氻㕘楔崭㞾) tibetská vetva (Zàng yǔzhī 塞崭㞾) nágsko-bodoská vetva (Nàgǎ-Bóduō yǔzhī 挲⢝—◩⮩崭㞾)

nágsko-bodosko-čjinské jazyky (Nàgǎ-Bóduō-Qīn yǔqún 挲⢝—◩⮩—㷌崭刳)

kukijsko-čjinská vetva (Kùjī-Qīn yǔzhī ㄺ⪉—㷌崭㞾) mizoská vetva (Mǐzuǒ yǔzhī 伂⇟崭㞾)

čchiangsko-čingphoské jazyky (Qiāng-Jǐngpō yǔqún 创— 㣾檦崭刳) iosko-barmské jazyky (Yí-Miǎn yǔqún ㇫偻崭刳) karenské jazyky (Kèlún yǔqún ⏚⊺崭刳)

čingphoská vetva (Jǐngpō yǔzhī 㣾檦崭㞾) čchiangská vetva (Qiāng yǔzhī 创崭㞾) barmská vetva (Miǎn yǔzhī 偻崭㞾) ioská vetva (Yí yǔzhī ㇫崭㞾) karenská vetva (Kèlún yǔzhī ⏚⊺崭㞾)

Obrázok 3 35 Súčasný štandardný čínsky model sinotibetskej jazykovej rodiny (1998, 2013).

35 Spracované podľa Sūn Hóngkāi, »Èrshí shìjì de Zhōngguó shǎoshù mínzú yǔyán wénzì yánjiū ℛ◐₥侏䤓₼⦚⺠㠇㺠㡞崭岏㠖ⷦ䪣䴅« [Výskum jazykov a písiem čínskych menšinových národností v dvadsiatom storočí], in: Èrshí shìjì de Zhōngguó yǔyánxué ℛ◐₥侏䤓₼⦚崭岏⸇ [Čínska jazykoveda v dvadsiatom storočí], ed. Liú Jiān ┘⪔ (Běijīng: Běijīng dàxué chūbǎnshè, 1998), 658–659 a Sūn Hóngkāi, » Zàilùn Xīnán mínzú zǒuláng dìqū de yǔyán jíqí xiāngguān wèntí«, 31. Znak ⢝ v slove Nàgǎ 挲⢝ má aj čítanie gā. Písanie tohto slova je v čínštine

142

Vavrovský · Klasifikácia sinotibetských jazykov

ⅰ⮽崭㞾). Wáng Fǔshì 䘚憣₥ a Máo Zōngwǔ 㹪⸦㷵 roku 1995 klasifikovali nezaradený jazyk hone (čín. Shēyǔ 䠁崭) ako tretiu vetvu miaosko-jaoských 37 jazykov. Sūn Hóngkāi rozšíril tibetsko-barmskú skupinu o čchiangskú vetvu 38 (čín. Qiāng yǔzhī 创崭㞾, 1988) a pridal jazykové skupiny mimo Číny (1994, 39 2013), čo bol priekopnícky počin, keďže pre čínskych jazykovedcov bolo dovtedy typické, že sa obmedzovali na klasifikáciu jazykov menšinových národností na území Číny. Alternatívnu klasifikáciu tibetsko-barmskej skupiny navrhol roku 1989 Dài Qìngxià 㓃㐅☵ spolu s ďalšími autormi, ktorí tibetskobarmské jazyky rozdelili na severné (čín. běibù yǔqún ▦捷崭刳) a južné (čín. 40 nánbù yǔqún ◦捷崭刳). Kým bádatelia v ČĽR stále trvajú na staršej klasifikácii zahŕňajúcej okrem čínštiny a tibetsko-barmských jazykov aj thajské a miaosko-jaoské 36

rozkolísané: slovník Cíhǎi prekladá Nágov ako Nàjiārén 挲┯ⅉ a Nágáland ako Nàjiālán Bāng 挲┯墼挵, avšak v hesle o tibetsko-barmských jazykoch uvádza nágsku-bodoskú jazykykovú vetvu ako Nàjiā-Bóduō yǔzhī 挲扵—◩⮩崭㞾. – Xià Zhēngnóng ⮞㈐扁, ed., Cíhǎi: 1999niánbǎn: pǔjíběn 戼䀆᧶1999㄃䓗᧶㣽♙㦻, 3 zv. (Shànghǎi: Shànghǎi císhū chūbǎnshè, 1999), 1: 1285, 1760, 2: 2130. 36 Liáng Mǐn 㬐㟞 a Zhāng Jūnrú ㇄⧖Ⱁ, Dòng-Tái yǔzú gàilùn ∦♿崭㡞㰑嵥 [Úvod do tungskothajských jazykov] (Běijīng: Zhōngguó shèhuì kēxué chūbǎnshè, 1996). 37 Wáng Fǔshì 䘚憣₥ a Máo Zōngwǔ 㹪⸦㷵, Miáo-Yáoyǔ gǔyīn gòunǐ 啦䛳崭♳檂㱚㝻 [Rekonštrukcia starej výslovnosti miaosko-jaoského jazyka] (Běijīng: Zhōngguó shèhuì kēxué chūbǎnshè, 1995), 1. Predtým takúto klasifikáciu prezentoval v angličtine David Strecker, »The Hmong-Mien Languages«, Linguistics of the Tibeto-Burman Area 10,2 (1987). 38 Sūn Hóngkāi ⷺ⸞栚, »Shìlùn wǒguó jìngnèi Zàng-Miǎnyǔ de pǔxì fēnlèi 峵嵥㒠⦚⬒␔塞偻崭 䤓巫侊⒕櫭« [O genealogickej klasifikácii tibetsko-barmských jazykov na území našej vlasti], in Languages and History in East Asia: Festschrift for Tatsuo Nishida on the Occasion of his 60th Birthday, ed. Tatsuo Nishida a Paul Kazuhisa Eguchi (Kyoto: Shokado, 1988), 61–73. 39 Sūn Hóngkāi, »Zàilùn Zàng-Miǎnyǔ zhōng dòngcí de rénchēng fànchóu ␜嵥塞偻崭₼╤峭䤓 ⅉ䳀乓䠖« [Ešte raz o slovesnej kategórii osoby v tibetsko-barmských jazykoch], Mínzú yǔwén 㺠㡞崭㠖 4 (1994), 3; Sūn Hóngkāi, »Zàilùn Xīnán mínzú zǒuláng dìqū de yǔyán jíqí xiāngguān wèntí ␜嵥導◦㺠㡞忿ㅙ⦿●䤓崭岏♙␅䦇桫⟞櫛« [Ešte raz o jazykoch oblasti juhozápadného etnického koridoru a súvisiacich otázkach], Xīnán mínzú dàxué xuébào (rénwén shèhuì kēxué bǎn) 導◦㺠㡞⮶⸇⸇⫀ (ⅉ㠖䯍㦒䱠⸇䓗) 6 (2013), 31–35. 40 Dài Qìngxià 㓃㐅☵, Liú Júhuáng ┘噙煒 a Fù Àilán ⌔㎪墼, »Guānyú wǒguó Zàng-Miǎn yǔzú xìshǔ fēnlèi wèntí 桫㡋㒠⦚塞偻崭㡞侊⻻⒕櫭⟞櫛« [O problémoch genealogickej klasifikácie tibetsko-barmských jazykov našej vlasti], Yúnnán mínzú xuéyuàn xuébào 榁◦㺠㡞⸇棱⸇⫀ 3 (1989), 89.

Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca 41

42

143

43

jazyky, väčšina západných a taiwanských vedcov sa stotožnila s názorom P. K. Benedicta, že thajské a miaosko-jaoské jazyky do sinotibetskej rodiny nepatria. Úpravou Benedictovej klasifikácie sinotibetských jazykov vznikol 44 heuristický model J. A. Matisoffa (1991, 2000), ktorý je pracovnou klasifikáciou v projekte STEDT (The Sino-Tibetan Etymological Dictionary and 45 Thesaurus) na Kalifornskej univerzite v Berkeley. Treba poznamenať, že Matisoffov model, ako koniec koncov väčšina klasifikácií sinotibetských jazykov, je v značnej miere geograficky motivovaný a nepredstavuje klasický genealogický Stammbaum. Obzvlášť problematické sú jeho kámarúpske jazyky (angl. Kamarupan), zemepisný catch-all zahŕňajúci sinotibetské jazyky severovýchodnej Indie a priľahlých území a pomenovaný podľa stredovekého kráľovstva Kámarúpa (4.–13. storočie) rozprestierajúceho sa území dnešného 46 Asamu. V posledných dvoch desaťročiach uverejnili vlastné klasifikácie aj ďalší 47 48 bádatelia: S. DeLancey (1987, 2009), D. Bradley (1997, 2002, 2007),

41 Odlišný názor však zastával Wén Yòu 勭⸴ (1901–1985), podľa ktorého „medzi thajskými jazykmi a čínštinou nie je historická príbuznosť“. – Wén Yòu, »“Tái”yǔ yǔ Hànyǔ ಯ♿ರ崭咖䆱崭« [„Thajské“ jazyky a čínština], Zhōngguó mínzú wèntí yánjiū jíkān ₼⦚㺠㡞⟞櫛䪣䴅楕⒙ 6 (1957), 122. Citované podľa Sūn Hóngkāi et al., »Hàn-Zàng yǔxì yánjiū lìshǐ yángé«, 34. 42 Výnimkou je L. Sagart, ktorý však o príbuznosti s thajskými jazykmi uvažuje až v rámci širšieho sinotibetsko-austronézskeho vzťahu. Pozri pozn. 6. 43 Napr. Hwang-cherng Gong [Gōng Huángchéng] 爣䏛⩝ (1934–2010), Tsu-Lin Mei [Méi Zǔlín] 㬔䯥焮 a Paul Jen-kuei Li [Lǐ Rénguǐ] 㧝⭻䤇. – Tsu-Lin Mei, »In Memoriam: Gong Hwangcherng (1934–2010)«, (2010), 19–20, (8. máj 2014). 44 James A. Matisoff, »Sino-Tibetan Linguistics: Present State and Future Prospects«, Annual Review of Anthropology 20 (1991), 481; James A. Matisoff, »On ‘Sino-Bodic’ and other symptoms of neosubgroupitis«, Bulletin of the School of Oriental and African Studies 63,3 (2000), 359. 45 Dlhodobý lingvistický projekt spustený roku 1987, ktorého cieľom je publikácia etymologického slovníka sinotibetského prajazyka. – STEDT, (9. máj 2014). 46 Matisoff, »Sino-Tibetan Linguistics«, 480; George van Driem, »A New Theory on the Origin of Chinese«, Indo-Pacific Prehistory Association Bulletin 18 (1999), 49–50. 47 Scott DeLancey, »The Sino-Tibetan Languages«, in The World’s Major Languages, ed. Bernard Comrie (London: Croom Helm, 1987), 797–810; 2. vyd. (London; New York: Routledge 2009), 693–702. 48 David Bradley, »Tibeto-Burman Languages and Classification«, in Papers in Southeast Asian Linguistics No. 14: Tibeto-Burman Languages of the Himalayas, ed. David Bradley (Canberra: Pacific Linguistics, The Australian National University, 1997), 1–71; David Bradley, »The Subgrouping of Tibeto-Burman«, in Medieval Tibeto-Burman Languages, ed. Christopher I.

144

Vavrovský · Klasifikácia sinotibetských jazykov 49

50

51

G. Thurgood (2003), R. LaPolla (2003), G. van Driem (1997, 2001, 2014), R. 52 Blench a M. Post (2014) a i. Okrem van Driema, Blencha a Posta, majú klasifikácie všetkých ostatných spoločné, že primárne delia sinotibetskú rodinu na tibetsko-barmskú a čínsku vetvu. Líšia sa vlastne iba rozdielnym vnútorným usporiadaním tibetsko-barmskej vetvy. Pomerne rozšírená je Bradleyho klasifikácia, na ktorej je zjavne založená aj 53 klasifikácia sinotibetských jazykov v Ethnologue. Bradley delí tibetskobarmské jazyky do šiestich skupín (pozri obr. 6), vrátane skupiny nazvanej „salové jazyky.“ Pomenovanie „salové jazyky“ (angl. Sal languages) vytvoril 54 v roku 1983 R. Burling podľa rekonštruovaného etymónu pre slnko *sal, a nazval ním jazyky, v ktorých má uvedený etymón (spolu s ďalšími 55 odchylnými etymónmi) reflexy, čiže borosko-garoské, koňakské (alias severonágske) a čingphosko-sakské jazyky – pozri reflexy lexém „slnko“ a „oheň“ v tabuľku na obr. 5. Pre porovnanie: vo väčšine ostatných sinotibetských jazykov sú „slnko“ a „oheň“ kognátmi tibetského ňi (ma) a me 2 2 56 (barm. néi a mî, tangut. nji 櫋 a mji 想, stčín. nit 㡴 a hmǩ̂iȤ 䋺 atď.).

Beckwith (Leiden: Brill, 2002), 73–112; David Bradley, »East and South-East Asia«, in Atlas of the World’s Languages, ed. Christopher Moseley a Ronald A. Asher, 2. vyd. (London; New York: Routledge, 2007), 159–175. 49 Graham Thurgood, »A Subgrouping of the Sino-Tibetan Languages: the Interaction between Language Contact, Change, and Inheritance«, in The Sino-Tibetan Languages, ed. Graham Thurgood a Randy J. LaPolla (London; New York: Routledge, 2003), 3–21. 50 Randy J. LaPolla, »Overview of Sino-Tibetan Morphosyntax«, in The Sino-Tibetan Languages, ed. Graham Thurgood a Randy J. LaPolla (London; New York: Routledge, 2003), 29–32. 51

Driem, »Sino-Bodic«, 455–488; Driem, Languages of the Himalayas, 1: 388–407; Driem, »Trans-Himalayan«, 17–23.

52 Roger Blench a Mark W. Post, »Rethinking Sino-Tibetan Phylogeny from the Perspective of North East Indian Languages«, in Trans-Himalayan Linguistics, ed. Thomas Owen-Smith a Nathan Hill (Berlin: De Gruyter, 2014), 71–104. 53 Lewis et al., ed., Ethnologue: Languages of the World, . 54 Robbins Burling, »The Sal Languages«, Linguistics of the Tibeto-Burman Area 7,2 (1983), 3. 55 Boroštinu (bor. Boro rao, angl. Boro) mnohí autori nepresne nazývajú bodoštinou (angl. Bodo) – nepliesť s bodskými jazykmi (angl. Bodish, Bodic), čo je názov tibetčiny a jej najbližšie príbuzných jazykov. Keď reprodukujem klasifikáciu takéhoto autora, píšem „bodoština,“ kým pri vlastnom výklade píšem správne „boroština“. Angl. Boro, Bodo a (v staršej literatúre) Bårå sú rôzne zápisy tej istej fonetickej reality: [bɔȎɔ]. 56 Prípadne hmǩiȤ ᐥ. Samozrejme záleží na rekonštrukcii starej čínštiny, hlavne pokiaľ ide o iniciálu, napr. Baxter a Sagart majú qʷʰˤǩjȤ 䋺 oproti m̥ǩjȤ ᐥ – pozri William H. Baxter a

Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca

145

sinotibetské jazyky tibetsko-barmské

kámarúpske kukijsko-čjinské mejtejčina mikirčina mruština nágske severonágske bodosko-garoské abor-miri-dafla

čínština pajské

himalájske bodské západohimalájske TGTM stredonepálske kirántske névárčina lepča dhimalské

karenské čchiangské gjalrong/er-kung si-sia/tosu čchiangčina iné čchiangské

čingphoskonungsko-luiské čingphoština sakské nungčina trungčina

loloskobarmskonasijské loloské barmské nasijčina

Obrázok 4 57 Klasifikácia sinotibetských jazykov podľa J. A. Matisoffa (projekt STEDT).

slnko oheň

boroština (boro-garo)

garoština (boro-garo)

wanangčina (boro-garo)

noktejčina (koňakské)

čingphoština (čingphosko-sakské)

[san] [oȤr]

[sal] [waȤl]

[san] [war]

[sa:n] [van]

jan [tȓan33] wan [wan31]

Obrázok 5 58 Výrazy pre „slnko“ a „oheň“ v tzv. salových jazykoch.

Laurent Sagart, Baxter-Sagart Old Chinese reconstruction (verzia 1.00, 20. 2. 2011) (11. november 2012). 57 Spracované podľa Matisoff, »On ‘Sino-Bodic’ and Other Symptoms of Neosubgroupitis«, 359; Ju Namkung, ed., Phonological Inventories of Tibeto-Burman Languages (Berkeley: University of California, 1996), 455–457. Vo svojej novšej práci Matisoff pochybuje o užšom vzťahu čingphosko-luiských a nungských jazykov a domnieva sa, že druhé majú bližšie k loloskobarmským jazykom. – James A. Matisoff, »Re-examining the Genetic Position of Jingpho: Putting Flesh on the Bones of the Jingpho/Luish Relationship«, Linguistics of the TibetoBurman Area 36,2 (2013), 15–95. 58 Čingphoština podľa Dài Qìngxià 㓃㐅☵ a Yuè Xiàngkūn ⽂䦇㢕, Jǐngpōyǔ jīchǔ jiàochéng 㣾檦崭⪉䮝㟨䲚 [Základný kurz čingphoštiny] (Běijīng: Zhōngyāng mínzú dàxué chūbǎnshè, 2005), 57, 61; ostatné jazyky podľa Burling, »The Sal Languages«, 19–20.

146

Vavrovský · Klasifikácia sinotibetských jazykov

Bradley z nie celkom jasných dôvodov rozšíril Burlingovu salovú skupinu o kukijsko-čjinské jazyky, ktoré v jeho pojatí zahŕňajú aj tzv. nágske jazyky, mejtejčinu a karbijčinu (alias arlengčinu). Bradleyho inováciou týkajúcou sa názvoslovia, bolo premenovanie lolosko-barmských jazykov, ktoré v starších 59 prácach nazýval barmsko-loloskými (angl. Burmese-Lolo) a spolu s karenskými jazykmi zaraďoval do juhovýchodnej skupiny, na barmsko60 ngwioské jazyky (angl. Burmese-Ngwi). sinotibetské jazyky

tibetsko-barmské

západné bodské himalájske salové bodosko-garoské čingphoština sakské kukijsko-čjinské

centrálne lepča dhimalské bugun-khowa adi-mising-niši digarské midžuské rawangské

sinitské

barmsko-ngwioské mruština gongčina barmské ngwioské

severovýchodné čchiangské naské tchuťiaské pajské

karenské

Obrázok 6 61 Klasifikácia sinotibetských jazykov podľa D. Bradleyho (2007).

G. van Driem kritizoval delenie sinotibetských jazykov na čínštinu a tibetsko-barmské jazyky a v roku 1997 postuloval hypotézu sinobodskej vetvy 59 Bradley, »Tibeto-Burman Languages and Classification«, 38–48; Bradley, »The Subgrouping of Tibeto-Burman«, 75. 60 Názov Ngwi je založený na rekonštruovanej forme (*Cŋwi1) predpokladaného pôvodného autonyma všetkých hovorcov loloských jazykov – bližšie pozri David Bradley, »Sanie and language loss in China«, International Journal of the Sociology of Language 173 (2005), 159–176. 61 Spracované podľa Bradley, »East and South-East Asia«, 159–175. „Sinitské jazyky“ je preklad anglického Sinitic languages. U nás sa obvykle stretávame s tvarmi „sinický“ či „sinitický,“ ktoré sú podľa mňa nesprávne. Adjektíva označujúce jazykové vetvy, ktoré sa v angličtine obvykle tvoria príponou -ic, majú v slovenčine príponu -ský, napr.: German-ic germán-sky (nie „german-ický“), Semit-ic semit-ský (nie „semit-ický“ či „sem-ický“), obdobne Sinit-ic sinit-ský.

Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca

147

62

(angl. Sino-Bodic). Ako vyplýva z názvu, ide o predpoklad, že čínština tvorí s tibetčinou (a niektorými ďalšími jazykmi himalájskeho regiónu) spoločnú vetvu v rámci sinotibetskej jazykovej rodiny. Aby zdôraznil presun čínštiny z pozície paralelnej s tibetsko-barmskou vetvou dovnútra tibetsko-barmskej vetvy, čím daná vetva vlastne splynula so sinotibetskou jazykovou rodinou, premenoval van Driem sinotibetské jazyky na tibetsko-barmské. Neskôr zas zmenil názov tej istej jazykovej rodiny na transhimalájsku (angl. Trans63 Himalayan). Podobne ako van Driem aj R. Blench a M. Post umiestnili čínštinu do jednej vetvy s inými sinotibetskými jazykmi, konkrétne s loloskobarmskými a tibetskými (angl. Greater Tibetic), avšak takto chápanú jazykovú 64 rodinu nazývajú naďalej sinotibetskou. tibetsko-barmské jazyky západné (brahmaputrianske jazyky a iné primárne taxóny)

východné

severné (sinobodská vetva) severozápadné (bodská vetva)

bodské

južné

severovýchodné (sinitská vetva)

himalájske

vlastné južné (barmská vetva, karenská vetva)

lolosko-barmské

centrálne (čchiangská vetva, sifanské)

karenská vetva

Obrázok 7 65 Van Driemov tibetsko-barmský model a hypotéza sinobodskej vetvy (1997, 2001).

62 Driem, »Sino-Bodic«, 455–488. Anglické adjektívum Bodic je odvodené od tibetského autonyma Bö (tib. bod), čiže Sino-Bodic je vlastne to isté ako Sino-Tibetic, čo by sa do slovenčiny preložilo ako „sinotibetský.“ Prípona -ic v anglickom Sino-Bodic/Tibetic však naznačuje, že ide o názov jazykovej vetvy na rozdiel od Sino-Tibetan, kde prípona -an indikuje jazykovú rodinu (porovnaj vyššie terminológiu R. Shafera), preto všade tam, kde to kontext dovoľuje, prekladám Sino-Bodic ako „sinobodská vetva.“ 63 Van Driem navrhol tento termín prvý raz v roku 2004 na účely projektu Čínsko-európskej databázy (angl. Sino-European database project). – George van Driem, »The Diversity of the Tibeto-Burman Language Family and the Linguistic Ancestry of Chinese«, Bulletin of Chinese Linguistics 1,2 (2007), 226 (pozn. 7). 64 Blench et al., »Rethinking Sino-Tibetan phylogeny, 92. 65 Driem, Languages of the Himalayas, 1: 399.

148

Vavrovský · Klasifikácia sinotibetských jazykov

V roku 2001 van Driem svoj klasifikačný model vychádzajúci zo 66 sinobodskej hypotézy nepatrne upravil a ako ďalšiu alternatívu navrhol schému neskôr nazvanú modelom „opadaného lístia“ (angl. Fallen Leaves 67 model). Najnovšia verzia druhého uvedeného modelu nesúceho prívlastok 68 „nedogmatický“ (angl. agnostic) zahŕňa 42 skupín jazykov, pričom každá skupina obsahuje len také jazyky, medzi ktorými je dokázateľná a všeobecne uznávaná bližšia genetická príbuznosť, inak je skupina zastúpená iba jedným jazykom.

západohimalájske tamangské

cchangla bodské

névárske

rádží-ráuté

siangské

čiernohorské

kho-bwa

hruské

dhimalské

lepča

kirántske duraština

magarské

gongdukčina

gjalrongské čchiangské

lhokpuština

čepangské tanijské aoské zemejské

pajčina

tchuťiaské lolosko-barmské

ersuské

digarské midžuské

sinitské

naské nungské

kačjinské kukijské

angamijsko-počurijské

karenské

karbijské

pjuština

brahmaputrianske

mejtejčina mruština

tangkhulské

Obrázok 8 69 Van Driemov model „opadaného lístia“ (verzia z roku 2012).

Napriek viacerým rozdielom, či už skutočným alebo zdanlivým, existuje medzi súčasnými klasifikáciami sinotibetských jazykov aj veľa zhôd, najmä pokiaľ ide o jednotky nižšieho rádu. Preto je možné a účelné navrhnúť

66 Ibid. 67 Ibid., 1: 403. 68 Driem, »Trans-Himalayan«, 19. 69 Ibid.

Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca

149

klasifikáciu, ktorá ukáže to, čo je predmetom širšieho konsenzu za súčasného stavu poznania. Najprv sa treba rozhodnúť medzi širším „čínskym“ modelom zahŕňajúcim aj thajské a miaosko-jaoské jazyky a užším „západným“ modelom. Domnievam sa, že vyššie uvedené Benedictove závery, neskôr 70 podporené aj glotochronologickou analýzou S. J. Jachontova, dostatočne opodstatňujú voľbu užšieho modelu. Navyše je takéto riešenie v súlade so zásadou Occamovej britvy entia non sunt multiplicanda praeter necessitatem: pre vnútornú klasifikáciu tibetsko-barmských jazykov (a čínštiny) je totiž irelevantné, koľko ďalších jazykových zoskupení zahrnieme do sinotibetskej rodiny. Pokiaľ ide o pomenovanie, na jednej strane je zavedený názov „sinotibetské jazyky“ používaný kontinuálne viac ako pol storočia, na druhej strane van Driemom navrhnuté „tibetsko-barmské jazyky“ (v širšom zmysle) a najnovšie „transhimalájske jazyky“. Premenovanie sinotibetskej rodiny na tibetsko-barmskú sa z dôvodu nejednoznačnosti názvu neujalo, čo nakoniec 71 navrhnutím nového mena de facto pripustil aj van Driem. Názov „transhimalájske jazyky“ sa zdá byť perspektívnejší ako „tibetsko-barmské 72 jazyky,“ ťažko však posúdiť, či sa ujme. Na druhej strane si myslím, že bez ohľadu na názory týkajúce sa vnútorného usporiadania spomínanej jazykovej rodiny, nie je nutné názov „sinotibetské jazyky“ zavrhovať. Nemusíme ho totiž interpretovať ako pomenovanie reprezentujúce dve vetvy, čínsku a tibetskobarmskú, teda usporiadanie, s ktorým nesúhlasí každý. Môžeme ho chápať ako geografické ohraničenie, čiže označenie rodiny jazykov, ktorými sa hovorí od najzápadnejších oblastí historického Tibetu až po najvýchodnejšie končiny Číny. Prípadne ho môžeme interpretovať ako názov najzápadnejších (tibetské dialekty/jazyky v Pakistane) a najvýchodnejších jazykov (čínske dialekty/jazyky). K obom interpretáciám máme dobré paralely v našom kultúrnom okruhu: indoeurópska rodina je označením jazykov, ktorými sa hovorí od Európy po Indiu a v nemeckojazyčných krajinách používaný názov „indogermánske jazyky“ (nem. indogermanische Sprachen) zas označuje (viacmenej) najvýchodnejších a najzápadnejších členov tejto jazykovej rodiny. Ďalším argumentom pre zachovanie názvu „sinotibetské jazyky“, je určité

70 Sergej Jevgenievič Jachontov, Glottochronologija i kitajsko-tibetskaja semia jazykov (Moskva: Nauka, 1964). 71

Driem, »The Trans-Himalayan phylum and its implications for population prehistory«, 141.

72 Pokiaľ mi je známe, N. W. Hill je po van Driemovi zatiaľ jediným bádateľom, ktorý tento novotvar začal používať. Pozri napr. Nathan W. Hill, »The merger of Proto-Burmish *ts and *č in Burmese«, SOAS Working Papers in Linguistics 16 (2013), 333.

150

Vavrovský · Klasifikácia sinotibetských jazykov

povedomie o ňom u vzdelanej laickej verejnosti, ktorú by zmena názvu zbytočne miatla. Van Driem (2014)

Bradley (2007)

STEDT (1996)

brahmaputrianske jaz. kačjinské jazyky karbijčina kukijské jazyky lolosko-barmské jaz. nungské jazyky sinitské jazyky tamangské jazyky tanijské jazyky

bodosko-garoské jazyky čingphoština + sakské jaz. arlengčina kukijsko-čjinské jazyky barmsko-ngwioské jazyky rawangské jazyky sinitské jazyky bodské jazyky (západné) adi-mising-niši

severonágske + bodosko-garoské jaz. čingphoština + sakské jazyky mikirčina kukijsko-čjinské jazyky loloské + barmské jazyky nungčina + trungčina čínština TGTM73 abor-miri-dafla

Obrázok 9 74 Pomenovania niektorých jazykov a jazykových skupín u rôznych autorov.

Mätúco pôsobia aj rozličné pomenovania tých istých jazykov a jazykových skupín, s ktorými sa bežne stretávame v odbornej literatúre (pozri obrázok 9), preto je žiaduce ich zjednotiť. Riadim sa týmito zásadami: (1) u jazykov známych širšej verejnosti dávať prednosť zaužívaným názvom; (2) u menej známych jazykov (a) uprednostňovať názvy založené na autonymách a/alebo (b) názvy používané v novšej odbornej literatúre o danom jazyku či jazykovej skupine, pričom sa snažiť zohľadniť aj (c) požiadavku na výstižnosť a dobrú zapamätateľnosť (t. j. vyhýbať sa nezrozumiteľným skratkám, príliš dlhým a komplikovaným názvom). Podľa prvej zásady dávam prednosť čínštine/čínskym jazykom pred sinitskými jazykmi a tibetčine/tibetským jazykom pred bodskými jazykmi. V súlade s druhou zásadou uprednostňujem tanijské jazyky pred aborsko-mirijsko-daflaskými, tamangské jazyky pred TGTM, karbijčinu (autonymum) pred mikirčinou (exonymum) a pod. Názvy jazykov, ktoré existujú aj v počínštenej (prípadne pohindčenej či pobarmčenej) podobe, prepisujem, pokiaľ je to možné, podľa výslovnosti v pôvodnom

73 Skratka pre tamangsko-gurungsko-thakálsko-manangské jazyky (angl. Tamang-GurungThakali-Manang). 74 Driem, »Trans-Himalayan«, 20–22; Bradley, »East and South-East Asia«, 159–175; Namkung, Phonological Inventories of Tibeto-Burman Languages, 455–457.

Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca

151

jazyku, napr. šuhinčina z [ȓșhĩ/ʂuhĩ] (čín. Shǐxīng ⚁咗), čingphoština z 76 Jinghpaw/Jinghpo [tȓiŋ31pʰoȤ31] (čín. Jǐngpō 㣾檦) atď. U jazykov, ktorých prepis nie je u nás kodifikovaný alebo ktoré nemajú vlastné písmo, prepisujem mená z medzinárodnej fonetickej abecedy IPA, pričom ich prispôsobujem možnostiam slovenskej abecedy tak, aby čo najpresnejšie odrážala pôvodnú výslovnosť. Aspiráciu označujeme písmenom „h,“ len u „c“ pomocou písmena „ch“ (rovnako ako v česko-slovenskom prepise tibetčiny), nosovosť písmenom 77 „n“ za príslušnou samohláskou, napr. phšenmijčina z [pʰʂǩ̃55mi55] (čín. Pǔmǐ 78 㣽伂), cchangla z [tsʰaŋla] (čín. Cāngluò ⊘㾪) a pod. Za dobré východisko ku klasifikácii mi slúži van Driemov model „opadaného lístia,“ predbežne však z neho vylúčim tie skupiny jazykov (digarskú, midžuskú, hruskú, kho-bwa a siangskú), o ktorých príslušnosti 79 k sinotibetskej rodine existujú pochybnosti. Rovnako ako van Driem aj ja odmietam binárne delenie sinotibetskej jazykovej rodiny na čínsku a tibetskobarmskú vetvu, keďže pre existenciu tibetsko-barmského taxónu nie sú 80 presvedčivé dôkazy. Menej dogmatické je členenie sinotibetských jazykov na 81 viacero paralelných vetví v tradícii R. Shafera a van Driemovej tibetsko82 barmskej hypotézy. Do vyšších zoskupení zaraďujem spolu iba tie jazyky a jazykové skupiny z „opadaného lístia,“ ktorých predpokladaná bližšia 75

75 Katia Chirkova a Yiya Chen, »Xumi (part 1): Lower Xumi, the Variety of the Lower and Middle Reaches of the Shuiluo River«, Journal of the International Phonetic Association 43,3 (2013), 363; Katia Chirkova, Yiya Chen a Tanja Kocjančič Antolík, »Xumi (part 2): Upper Xumi, the Variety of the Upper Reaches of the Shuiluo River«, Journal of the International Phonetic Association 43,3 (2013), 381. 76 Dài Qìngxià et al., Jǐngpōyǔ jīchǔ jiàochéng, 35. Jinghpaw je podľa pravopisu čingphoštiny v Mjanmarsku, kde žije väčšina užívateľov tohto jazyka, a Jinghpo podľa čingphoského pravopisu v Číne – pozri Bradley, »East and South-East Asia«, 167. 77 Lù Shàozūn 椇俈⺙, Pǔmǐyǔ jiǎnzhì 㣽伂崭亰㉦ [Stručný opis phšenmijského jazyka] (Běijīng: Mínzú chūbǎnshè, 1983), 1. 78 Erik E. Andvik, A Grammar of Tshangla (Leiden: Brill, 2010), 211. 79 Blench et al., »Rethinking Sino-Tibetan phylogeny, 92. 80 Z. Handel uvádza dve možné spoločné inovácie tibetsko-barmských jazykov: *a, *ǩ > *a; *sr- > *s- (pred zadnými alebo nízkymi vokálmi). Vzápätí však dodáva, že „jedna či dve zdanlivé spoločné inovácie nie sú tak presvedčivé ako celý súbor lexikálnych, fonologických a morfologických izoglos, ktoré všetky podporujú ustanovenie osobitného taxónu [...].“ – Handel, »What is Sino-Tibetan?«, 431, 438 (pozn. 15). 81 Shafer, »Classification of the Sino-Tibetan Languages«, 94–111. 82 Driem, Languages of the Himalayas, 1: 334.

152

Vavrovský · Klasifikácia sinotibetských jazykov čínska vetva

severné, centrálne, južné minské (Mǐn 核)

tibetská vetva

tibetská skupina – tibetské dialekty dagsko-bumthangská skupina – dagčina (tib. dwags) a i. cchangla ([tsʰaŋla], čín. Cāngluò Ménbā ⊘㾪栏ゃ) tamangská skupina – tamangčina, gurungčina a i.

sinotibetská jazyková rodina

západohimalájska vetva

kinnaurská skupina – kinnaurčina, tinančina a i. almórska skupina – bjánčina, darmčina a i. žangžungčina† (tib. žang žung)

východohimalájska vetva

kirántska skupina – jakthungčina, wájuština a i. magarsko-čepangská skupina

borosko-koňakská vetva

borosko-garoská skupina – boroština, kočština a i. koňakská skupina – koňakčina, noktejčina a i.

čingphoskosakská vetva

čingphoská skup. (Jinghpaw, čín. Jǐngpō 㣾檦, barm. kăčjín) † † sakská skupina – sakčina, asakčina, andro , sengmaj aoská skupina – aoština, jimčungrüština a i. angamijsko-počurijská skupina – angamijčina a i.

nágsko-čjinská vetva

zemejská skupina – zemejčina, rongmejčina a i. tangkhulská skupina – tankhulčina, maringčina kukijsko-čjinská skupina – mizoština, dájčina a i. karbijčina mejtejčina

tanijská vetva

milangčina? tanijská skupina – tanijčina, misingčina a i.

rawangská vetva

rawangčina, terungčina (čín. Dúlóng 䗷爜), nungčina

loloskobarmská vetva

loloská skupina – severné, centrálne, južné, juhovýchodné pajlangčina† (čín. Báiláng 䤌䖋) barmská skupina – barmská podskupina, cajvaština a i. naská skup. – nahijčina (čín. Nàxī 侜導), naština, lazeština

naská vetva

šuhinčina ([ȓșhĩ/ʂuhĩ], čín. Shǐxīng ⚁咗) namžijčina ([na53mȡi53], čín. Nàmùyī 侜㦷∬) ersuská skupina – ersuština, došuština, lizuština čchiangská skupina: čchiangčina, phšenmijčina, muňaština

čchiangská vetva

tangutčina† ndžapaština (čín. Zhābā 㓝ゃ), čhoština (čín. Quèyù ☊⩮) gučhančina ([gu33tǥʰǡ̃55], čín. Guìqióng 彃䝙)

gjalrongská vetva

gjalrongská skupina (tib. rgjal rong, čín. Jiāróng ⢘俷) lavžungčina (čín. Lāwùróng 㕘⫱㒝) horpaská skupina – horpaština, tödejčina (tib. stod sde)

karenská vetva

periférne, severné, centrálne, južné

Obrázok 10 Model sinotibetskej jazykovej rodiny zohľadňujúci súčasný stav poznania.

Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca

153

príbuznosť nie je kontroverzná, to znamená že ju prijíma aspoň jedna zo súčasných mainstreamových klasifikácií a žiadna iná ju nevylučuje (napr. bodské jazyky, tamangské jazyky a cchangla). Ostatné skupiny predstavujú samostatné vetvy (karenské, tanijské či lolosko-barmské jazyky), ktoré ďalej 83 člením v súlade s najnovšími prácami o týchto jazykoch. Zvyšok tvoria bližšie nezaradené jazyky: čiernohorské (v oblasti Čiernych hôr v Bhutáne), dhimalské, duraština, gongdukčina, lhokpuština (lhok. [l̥ okpu]), mruština, † névárčina, pajčina (čín. Bái 䤌), pjuština , rádží-ráuté, rongčina (= lepča, rong. [rɔŋ]) a tchuťiaština (čín. Tǔjiā ⦮⹅). Výsledok klasifikácie znázorňuje obrázok 10 (okrem nezaradených jazykov) – menej isté vzťahy sú označené prerušovanou čiarou. Univerzita Komenského v Bratislave, Katedra východoázijských štúdií

83 O karenských jazykoch pozri Ken Manson, »The subgrouping of Karen«, paper presented at the 21st Southeast Asian Linguistics Society (Bangkok, May 2011); o naských, gjalrongských a čchiangských jazykoch Guillaume Jacques a Alexis Michaud, »Approaching the Historical Phonology of Three Highly Eroded Sino-Tibetan Languages: Naxi, Na and Laze: Appendix 1. Background Data about the Naish Languages«, Diachronica 28,4 (2011), 2–9; o gjalrongských jazykoch Jackson T.-S. Sun, »Parallelisms in the Verb Morphology of Sidaba rGyalrong and Lavrung in rGyalrongic«, Language and Linguistics 1,1 (2000), 187; o tanijských jazykoch Mark W. Post a Yankee Modi, »Language Contact and the Genetic Position of Milang (Eastern Himalaya)«, Anthropological Linguistics 53, 3 (2011), 215–258.